Na správnu kompozíciu fotky a dodržiavanie pravidla zlatého rezu či zlatého času v rýchlosti nikdy nebol dostatočný priestor. Zachytiť obrázok, do ktorého sa vojde postava s celými nohami, neuťaťou hlavou, aj mesto plné stromov s kŕdľom vtákov s rozprestretými krídlami bol môj umelecký zámer. Emócie z fotenia u mňa vyvolávali tí, ktorí niesli na ramene svoju fotografickú výbavu so všetkým možným, dokonca aj statívy, zastavili, zaostrovali, kľakli, ľahli, približovali, menili filtre, privstali si kvôli "teplému" svetlu, čakali na správny moment a...boli trpezliví.
Až raz som sa o to pokúsila. Možno ináč. Nie v rýchlosti. Dobrovoľne. Vzala som do rúk fotoaparát a zážitok bola voňavá esencia. Poznanie toho, koľko radosti dokáže priniesť trpezlivé fotenie. Ako sa to prevrátene hovorí? Kto čaká, sám do nej spadne.....