Klapka číslo 1
Postoj život, chcem vystúpiť
V sne beží po pláži a sleduje, ako ju zboku morské vlny prenasledujú a zmývajú jej malé stopy v piesku. Jej poslaním je svietiť, rozjasňovať a tešiť....to posolstvo nosí v mene. No svetlo jej mena už pokryla černavá dúha. Už nevládze svietiť, preto len beží a rozmýšľa, prečo slzy aj more sú rovnako slané. Beží, ale jej vlastný dych akosi zaostáva, nemá tempo behu. Aj ten polovičný dych čo zotrval, po chvíli akoby niekto kombinačkami odstrihol. Myšlienky a invalidné spomienky v kruhu toho, čo sa považuje za normálne. Aj morálne. A budík, ktorý mal zobudiť morálku, ostal zaseknutý. Splašene sa chytá všetkého, aby sa mohla pustiť. Balans, triaška, sucho v ústach. Nesvieti, ale stále beží fotografickým prostredím, aj keď to neveští nič dobré. Zmráka sa. Potrebuje si len odpočinúť. Zo života neutečieš. Nedá sa z neho vystúpiť a potom naskočiť.
Prebudenie.
Klapka číslo 2
O bolesti, chudobe a luxuse
Cíti sa chudobno, nevie presne, či pocitovo alebo materiálne, ale zožiera ju to. Nechce si tykať so žiadnou formou chudoby a bolesti. Pri tykaní by si isto vylomila zub. Navlieka na ruky rukavice z krokodíla, aby zakryla to, ako veľmi sa jej trasú ruky zo života. Chce upútať zraky na luxus, nie na bolesť a chudobu, časté motívy života. Najhoršie na tom je, že bolesť, strach, chudoba a luxus majú rovnakého menovateľa. Trúfalo stoja pred svojou obeťou, aby jej bránili vo výhľade a úteku. Bolesť aj luxus sú nanič. Tieto extrémy duševne paralyzujú. Najlepšie miesto je kdesi uprostred.
Prebudenie.
Klapka číslo 3.
Správa od kukučky
Bude meškať. Určite to nestihne. Prehodnocuje všetky možností. Nemá na výber a pociťuje, ako ju zaplavuje nervozita. A zvyčajne vyteká v rozhovore s nevinným. Pomaly jej ide na nervy aj cestovanie sťahovavých vtákov. Neznáša, ako dokážu jemne zobať z dlane, aby potom mohli ďobnúť. Do krvi. A pritom spolu s ňou okupujú piesočnatú neznámu pláž. Toto už kdesi zažila. Beh na piesčitej pláži, kde jej stopy v piesku hneď odplavili tiché vlny. V jej pohľade je už nič...Dioptrické okuliare zväčšujú tú ničotu. Nebo je modré, otvorené do modrých dokorán a jej oči do toho modra ticho plačú a pery niečo vyslovujú...kukučky v zelenom lese, hlasno zakukajte, nech vie, ako dlho ...budete ešte kukať
Prebudenie.
Klapka číslo 4
Stretnutie so sebou môže znieť ako SSSsssssss
Chce utiecť z miesta, na ktorom sa nachádza. Potrebuje vhodnú obuv, aby necítila pod nohami kamienky, pichliače, zahodené špaky a nádeje. Pomaly šnuruje topánku, ale šnúrka je krátka, nevie urobiť mašličku....zato život jej čas pravidelne viaže na mašličky. A tým sa jej predstavuje. Potriasajú si spolu ruky ako funkcionári. Zviazaný, ale vymašličkovaný čas ju núti rýchlo premýšľať. Myšlienky majú kadenciu guľometu, 100 myšlienok za sekundu. Bežné situácie sa mixujú s exotickými aj erotickými. Morská pena a kukučka. Chaos, nepravdepodobnosť a očakávania. Najlepší termín na stretnutie so sebou je hocikedy. Lebo hocikedy znamená aj nikdy. Len vietor a šum mora rozhodnú o tom, kam sa vyberie. Chcela by zaerdžať od radosti tak, ako to robievala predtým, ale dopukaná skutočnosť jej to nedovoľuje. Aj tak to predsa len skúsi. Zicherajska v mandliach dovoľuje len zasyčať. SSSsssssss.
Prebudenie.