Dodnes si pamätám na trochu zvlnené pozdravy, ďakovné pohľadnice a jednoduché listy , ktoré dostávala od žiakov. Kratučkú vetu z jedného takého listu si pamätám, znela: "...milá pani učiteľka, deti a čas liečia dušu...“.
List s touto pamätnou vetou došiel po tom, ako pani s kosou zaklopala aj na naše dvere, urobila svoju robotu a odišla....
Vtedy sme nechápali, ako môžu deti liečiť dušu? Ako môžu čosi liečiť, keď nechápu, prečo jedna posteľ ostala prázdna a už len jeden hlas číta rozprávku O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch. Rozprávka znela monotónne a nie „dvojhlasovo“.
Čas pomaly plynul a my sme plynuli v ňom. Chýbajúca rovnováha sa stala súčasťou vyrovnaného života aj keď sa každý snažil. Strata nás však zomkla, postavila k sebe napevno a krásnym stehom zošila naše životy.
A prišiel Alzheimer....pomaly a od chrbta...nevítaný hosť sa snaží úplne rozstrapkať krehučkú auru, ktorá sa v obláčikoch stále dojímavo vznáša vo vzduchu. Prišiel ticho, aby s hlukom narušil a rozobral na časti to, čo roky platilo. Prítomnosť v minulosti a minulosť v prítomnosti sa prekrížili. Znovu si pripadáme stratení a zablúdení, ako v časoch monotónnej rozprávky O Haríkovi a Billovi... našťastie, čosi hlboko v nás múdro vládne, organizuje, cez príklopky prepúšťa oživujúcu vieru a vracia silu vzpriamenosti.
Z očí mi steká čosi dlhé a teplé. Čosi, ako žiaľ a bezmocnosť ...oči sa trocha privrú, ako keby nechceli vidieť to, čo sa deje. Štrbinou v privretých očiach sa pretláča realita, ktorej budúcnosť nechceme poznať.
Cítili sme to, tušili, ale odmietali sme poprezerať si pravdu z každej strany, lebo sa nám nepáči. To zabúdanie sa nám zdalo také neškodné, dokonca také milo popletené. Ale pravda sa nás na nič nepýta. Pritlačila nás malíčkom. Len si hrá tú partitúru prvých huslí a my sa len budeme musieť prispôsobovať jej rytmu. Ale do tanca nám nie je. V tom rytme pokorne akceptujeme realitu a dovoľujeme, aby do našich životov začali vstupovať noví ľudia a menili tok našich dní a myšlienok, rozhovorov, životov aj vodomerov. Snažíme sa nalievať statočnosťou. Strach si z nás robí niekedy posmešky. Skúša nás, či uviazneme a zamotáme sa vo svojich špirálach. Diagnóza síl a slabostí rodinného organizmu sa pomaly prejavuje navonok.
Dianie okolo nás sa stalo tekuté. Ponárame sa, aby sme sa silnejší mohli vynoriť a zhlboka sa nadýchnuť. Čo predtým platilo, dnes sa vylučuje a maličkosti naberajú opuchnuté rozmery.
Zatvárame za sebou dvere bytu, v ktorom sme vyrastali, smiali sa. Zatvárame rodinný album a začíname žiť v niečom novom, úplne neznámom.
Väčšinou sa veci pretrhnú na najtenších miestach......toto ako by sa pretrhlo na najhrubšom.