Máme doma dvojkolesového tátoša. Je krásny, čierny, s nosom a zadkom dohora. Manžel sa vrátil k tomu, čo pred rokmi „navždy“ opustil kvôli zraneniu. Tešila som sa, lebo mu krásne svietili oči, keď mi parádneho tátoša ukazoval. Tátošovi oči svietili tiež. Moje urobili klip - klip.
Nečakali sme na najvhodnejší okamžik, ako zvyčajne, a tak sme sa vybrali na dôležité nákupné potulky hneď, aby som bola vystrojená a pripravená na jazdu na motorke aspoň vhodným oblečením a obutím. Nech nevychladne môj ošiaľ. V Bratislave, aj vo Viedni, v predajni LUIS sme kúpili, čo bolo potrebné. Neviem, či som sa celkom vysporiadala s otázkami typu, prilba priklápacia, či odklápacia, aj so slnečnou clonou? Či mi dobre sedí prilba a či si predsa len nevezmem kuklu pod prilbu? Však ako to môžem vedieť, keď som prilbu na hlave mala nastoknutú prvýkrát? Nohavice kevlarové, kožené, jeansy, kombinované? Sú vybrané nohavice tá správna veľkosť? To bolo čosi, na čo som sa dokázala sústrediť, ale aby som venovala pozornosť tomu, že chrániče na kolenách sa budú správať v sede na motorke ináč, ako teraz v stoji, to bol môj predstavivo-vedomostný strop. Dozvedám sa, že boli by dobré chrániče aj na chrbát, na lakte, na kolená, že úplne výborný je chránič na kostrč a každopádne by sa hodil aj ľadvinový pás. Aj napriek týmto, určite vzácnym informáciám, som nezískala predstavu o tom, pokiaľ mi vlastne čo má siahať, ako a kde to mám správne pociťovať a už vôbec som netušila, či potrebujem naozaj ešte toľko ďalších doplnkov. Tak, ale aspoň viem, že čosi také existuje. A to nehovorím o bambusových ponožkách, rukaviciach a o potrebe ochranného oblečenia a obutia do dažďa. V podstate som sa nemala nad čím zamýšľať, keď tak tichúčko uvažujem, lebo som tieto informácie ani nedokázala zatriediť.
Nakoniec musím uznať, že nikdy predtým sa mi nepodarilo tak rýchlo nakúpiť to, čo som do obchodu nakúpiť prišla. Nepátram po tom, prečo to malo taký rýchly priebeh.
Taška s motorkárskym oblečením kypela. Teoretickými vedomosťami aj oblečením som bola pripravená na výlet. Pri mojej prvej jazde na motorke som sa držala ako kliešť pupka a obdivovala som prírodu, pasúce sa kravičky, rakúske dedinky, ktoré boli vyupratované, vyčesané a vymašličkované a najlepší výhľad som mala na manželov chrbát. Snažila som sa kopírovať jeho pohyby, klopiť pri zákrute, ako najlepšie som vedela a kopírovala som všetko, o čom som si narýchlo prečítala na internete. Pri každej jazde, v smere zhora nadol, som sa šmýkala na sedadle aj napriek tomu, že som mala na nohaviciach nalepené nejaké protišmykové pásy. Snažila som sa brzdiť pohyb na sedadle vlastnými sedacími svalmi. Vietor fúkal a snažil sa dostať moje kolená do neslušnej a provokatívnej polohy aj napriek tomu, že som sa ich snažila držať pokope. Cítila som, ako sa mi všetky našité, aj vložené chrániče v nohavicovom, aj bundovom medzipriestore nadúvajú a šteklia. Samozrejme, keď máte na hlave prilbu, začne vás svrbieť nos, alebo cez ten úplne maličký priezor, ktorý som si na prilbe nechala otvorený, vlietne nejaká malá muška a chce vám robiť spoločnosť. Tak sme to spolu družne ťahali a sem-tam ťukli mojou prilbou do manželovej. Ja aj s novou kámoškou muchou. Ani neviem, ako vyletela. Keď sme prišli na hrad Gössing, pripadala som si ako orosený pohár. Vystúpili sme z motorky ako opancierovaní mimozemšťania a ako taký nechápajúci mimozemšťan som zazerala na ľudí, ktorí obzerali Gössing, oblečení v krátkych tričkách a nohaviciach. Ešte šťastie, že pohodlní Rakúšania vymysleli k hradu výťah. V tomto momente sa mi ich nápad zdal báječný. Určite by nás, náš oblek dobrého zbrojnoša, pripravil v tom teplom dni o zbytkové sily, keby sme si ten kopček, ktorý bol pred nami museli vyšliapať. Takto rozhorúčená a červená v tvári som však prišla na zaujímavú vec a uvedomila som si niečo, čo bolo pred tým pre mňa úplne vzdialené:
Prišla som na to, že kým cestujete autom, miesto alebo destinácia, kam sa chcete doviesť je vašim cieľom. Kým jazdou na motorke, je cieľom samotná cesta, jej jednotlivé úseky. Úseky, kde musíte zastaviť, natankovať, vystrieť sa. A cieľ je bonus, ktorý získavate navyše.
Nerozumiem, ako vznikol termín „vietor vo vlasoch“. Veď vlasy sú dobre ukryté v prilbe. Alebo sa hovorí, vietor vo vlasoch, aj tomu stavu, keď vám povieva trs vlasov, ktorý ste si nechtiac pricvikli do prilby?
Páči sa mi posunková reč motorkárov a ich vzájomné pozdravy.
Aj toto moje zistenie sa podpísalo do hodnotenia v stupnici od jedna do desať, známkou 10 (teda najvyššie ohodnotenie).
Bol to neopísateľný pocit, bolo to vzrušujúce, aj keď som mala niekedy pocit, že sa uchom dotknem asfaltu. Keďže som sa nedotkla, zdá sa mi jazda na motorke slobodná a bláznivá. Aj keď mnohí tvrdia, aké je to nebezpečné. Aj keď som to dovtedy tvrdila aj ja. Uvedomujem si, že varovný prst asi bude zdvihnutý pri každej jazde a oči vysadené na stopkách. Ale ako hovorí Jana Hubinská, vášnivá motorkárka:
„Ani pretekári Formuly jeden nerozmýšľajú nad tým, či sa im niečo stane. Musia byť absolútne technicky pripravení a pozorní. Túto výbavu musíte mať počas jazdy na motorke zabalenú prioritne, lebo ste na dvoch kolesách na vozovke veľmi krehkí. Kto nemá rešpekt, je blázon. Strach je človeku prirodzený, rešpekt vám dáva šancu prežiť.“