Ako som cestovala vo vlaku s národnostnou menšinou

Autor: Svetlana Kuzmits | 2.1.2018 o 23:47 | (upravené 4.1.2018 o 7:41) Karma článku: 8,57 | Prečítané:  2475x

Náhle som cestovala vlakom domov. Lebo okolnosti. Sedela som v kupé, kde som si kúpila miestenku. Nech už to mám teda pohodlnejšie.

V každej stanici nám v amplióne zvodný ženský hlas oznamoval,  kde sa nachádzame a  upozornil nás na ďalšiu stanicu. Poďakoval všetkým cestujúcim, ktorí využili tento spôsob dopravy, zaželal všetko dobré a privítal pristupujúcich. Na každej zastávke  hlas zdôrazňoval,  ako sa personál železníc postará o naše pohodlie a spokojnú jazdu.  A ja som tomu anonymnému hlasu uverila. Privrela som oči.....

A zrazu som bola vedľa v kupé, kde  bolo preplnené. Aspoň podľa množstva rôznych hlasov  to tak vyzeralo. Mala som pocit, že tam musí dýchať aspoň 100 ľudí. Sedela tam hádam celá rómska osada, ktorá sa vybrala domov z výletu v Bratislave. Boli tam všetci, od Vajdu až po deťúrence. Hlasno sa bavili, smiali a tešili zo života a nasávali ho plnými dúškami a deti aj plnými nosnými dierkami. V Trnave sa začali z krabíc vyberať fľaše. Alkoholické samozrejme, veď už boli dospelí. Štrngotajúc fľašami otvárali dvere na ostatných kupé a prezerali si cestujúcich. Ja som nevravela nič, šak čo budem ja, žena, keď oproti mne sedeli narobení chlapi a snažili sa driemať. Do nášho kupé vplával jeden mladík, ktorý si k nám prišiel nabiť mobil. Najprv mali fľaše od alkoholu precízne uložené v Lidl krabici. Od Trnavy začala spotreba rýchlo stúpať.  Sem a tam z fľaše vystrekol obsah na dlážku, lebo stáť v idúcom vlaku a neprísť ani o kvapku sladkastého a opojného moku zas nie je až také jednoduché. Vypitú fľašu voľne pustili na zem a nechali kotúľať sa chodbičkou, narážajúc na steny vlaku.  Ostré zapražili  pivečkom. Plechovky poukladali do pyramídy a čakali, čo sa udeje. Samozrejme, že sa udialo.  V každej, aj tej nepatrnej zákrute sa opustená  fľaša s plechovkami stretla, oťukali si o seba boky, a potom sa spoločne prevaľovali v rytme cesty. Neštrngali si len plechovky,  ale poštrngávala si aj  entita mladíkov  po dvadsiatke. K jednej opustenej fľaši sa pridala už o niekoľko kilometrov druhá. Ťukli do seba, dotkli sa vypuklými bruškami  a zase sa odkotúľali.  Dĺžka. Šírka. Dĺžka. Šírka.  Vybrala som sa hľadať pomoc u sprievodcu  a mala som to ja šťastie. Videla som jeden vozeň označený – služobný. A v ňom chvalabohu cez nezatiahnnutú záclonku vidím policajtov. Fúúú, uľavilo sa mi. Smelo som zaklopala, veď konečne niekto kto chráni a pomáha  a poprosila službukonajúcich policajtov, či by neupozornili  rómskych spoluobčanov, že sú hluční a robia neporiadok v hromadnom prostriedku. Policajti  vyzerali  mužne, fakt boli féroví, no odpoveď toho staršieho   ma nepotešila, pretože povedal, že nemôže bohužiaľ nič robiť. Upozorniť ich na hluk nemôže, pretože vo vlaku nočný kľud neexistuje. Kúpili si vraj nejaké hromadné miestenky, preto nemôže z vlaku vykázať ani tých najhlučnejších, pretože by museli vystúpiť všetci a to si dobre sám nevie predstaviť. Neporušujú nič, lebo majú  korektne zakúpené lístky aj miestenky. Spýtala som sa na neporiadok,  čo nechávajú na chodbičke. Na to neodvetil policajt nič, len viac musel trhnúť nohou, pretože podrážka sa mu prilepila na lepkavý zostatok z plechovky. Ja som musela svojimi nohami trhnúť  tiež. Policajt ma chcel ochrániť, tak mi povedal,  že mám dve možnosti: buď si môžem presadnúť na iné miesto, alebo to musím vydržať do Spišskej, kde skupina Rómov vystupuje .

 Ulička bola lepkavejšia, než vyzerala,  zato hlučná komunita bola   smelšia a smelšia. Mala som pocit, že už cestujem dni a noci. Načo stáli v chodbičke, keď mali kupé? Hučalo mi v ušiach, vrzgali mi kolená aj topánky a lepili sa na dlážku. Do kupé pristúpil mladík skontrolovať stav batérie. Mobil bol nabitý, tak mohol začať svoje predstavenie. Rozprával a rozprával a hlasnejšie a hlasnejšie a radostnejšie a radostnejšie. Ale je zvláštne, že rozprával síce tým svojím jazykom, ale nadávky boli slovenské, takže niekedy som mu rozumela aj celé vety.

Keďže nás bolo v kupé viac, oproti statní muži, posmelená ich prítomnosťou som navrhla mladíkovi, či nemôže v tomto kupé hovoriť tichšie, alebo prosto odísť na chodbičku.  Odmeral si ma takým vodcovským pohľadom, okusujúc prostredník  a odvetil, že paninko, keby mi niekto zahral, tak si aj zaspievam, som na verejnom priestranstve  a môžem si robiť čo chcem. Paninka vyzerala, ako by ju zasiahli šípy bojovníkov. Len  som mu povedala, že mne sa nechce počúvať o čom sa baví, že som tiež na verejnom mieste. Tak ma videl, ako spoločensky a pocitovo zmrzačenú. Pripadala som mu veľmi vtipná, lebo sa smial. Hoci jeho hláška sa mu tiež celkom vydarila. Chlapi, sediaci oproti mne ešte stále tvrdo spali.  Tak som sa teda pekne vytrápila až do Spišskej. Pravdepodobne to bol môj problém. V Spišskej som už mala porcelánovú tvár, oči a  uši zväčšené. A zrazu to prišlo. Ticho. Ticho mi  začalo  hučať v ušiach.  Národ vystúpil prijímať nové výzvy. Po nich vo vlaku fľaše, pohroma na zemi a ticho. Vlak zíval lepkavosťou a ja som sa rozplesala od radosti, že už nemusím zdieľať hluk s nikým. Muži od vedľa sa tiež radosťou do nového rána prebudili. Keď sa vlak pohol, mladý muž v modrom obleku začal zbierať plechovky a fľaše od alkoholu, aj plasty od Evianu po chodbe. Na hrudi sa mu hompáľala menovka – vlakvedúci. Keďže som stála na chodbičke, dostala som chuť v tom tichu si zavtipkovať, tak pýtam sa ho, či si vytiahol čierneho Petra,  že musí teraz upratovať. A on, že šak kto to urobí mladá pani?

Prečo to tak vlastne je, máme kratší motúzik? Ťaháme za kratší koniec?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Štát plánuje otvoriť trh s online hazardom. Vyhovovalo by to najmä Pente, tvrdia aktivisti

Nový zákon podľa stávkarov pomôže proti nelegálnemu hazardu.

DOBRE RÁNO

Dobré ráno: Súd mu vymeral 12 rokov, chce sa stať primátorom

Ako sa u nás robí komunálna politika.


Už ste čítali?