Bojím sa ticha.V ňom sa mi tikot hodín zarezáva ostro pod kožu.
Očami sledujem telefón. Budem preľaknutá, ak zazvoní. Preto volím ticho. Nech reže, nech bolí. Len nech dnes nezazvoní telefón. Chce sa mi plakať, chce sa mi spať. Neviem, čo skôr. Možno zaspím v plači. Zipsom v stene chcem ľahko prejsť do iného priestoru. Potrebujem ešte 10 dkg sily, aby môj Titanic plával. Mám pocit, že ťahám svoje lode proti prúdu. Ako Burlaci na Volge. Aj keď niektoré veci nevnímam, neželám si dostať sa k reálnej pravde.
V tichu počujem chladničku hrkať jej žalostný prázdnospev. Cítim sa podobne. Bolesť a strach vytiahli štupeľ z rezervoáru životných síl. Dostávam sa v svojom rozpoložení k neurčitosti. A snažím sa prísť na to, či neurčito je tiež možnosť. Zasunuté veci zrazu v tichu vyskočili. Majú presné čiernobiele obrysy, ako fotky z rodinného albumu. Neexistuje protisila, ktorá by ich vrátila za štartovaciu čiaru.
Mlčanlivá pauza ma napĺňa nádejou. A telefón nezvoní. Je zvláštne, vnímať vôňu pocitu, keď telefón nezvoní...
Časť tvojho strachu z jasných a zrejme tých najspravodlivejších pravidiel života by som mohla prebrať na seba. Generačný rozdiel je teraz nepodstatný, skoro až zanedbateľný. Najspravodlivejšie pravidlo mi teraz nevyhovuje. Nezdá sa mi férové....
Myslím na to, že pri maľovaní čerta na stenu, niekde musí stáť aj anjel. Keď si nám všetko, všetko dala, na vrátenie darov by si ešte počkať mala.
Svieť ešte, slnečnice potrebujú slnko....potrebujú vedieť, kam otočiť svoju hlávku...
