Vojny medzi vtákmi a o holuboch

Autor: Svetlana Kuzmits | 13.9.2017 o 1:50 | (upravené 13.9.2017 o 2:16) Karma článku: 4,50 | Prečítané:  326x

Hovorí sa, že pečený holub ešte nikomu z neba nespadol. Predo mňa spadol. Nepečený, nevarený , surový, avšak za sebou ťahal celý  svoj holubí príbeh.

Dali sme si pizzu a zapili ju dobrým pivom. Tekutými krokmi sme sa blížili domov. Zrazu pred naše nohy pristál a zaflekoval holub. Zvláštne bolo, že on nepriletel, on odkiaľsi padol, pretože mal krídla pripažené. Hlavu mal skrytú v perí krídel. Bol ako vtáčia stíhačka. Čosi sa udialo pred jeho pádom na zem. Kdesi vysoko, v korunách stromov sa vznášali v kŕdľoch straky. Tieto  vtáky z čeľade krkavcovitých vydávali hlasité škreky  a vytvárali  nepríjemný hluk veslovitými údermi krídel. Prelietávaním vytvárali rôzne obrazce, keď sa rozdeľovali  do skupín, spájali sa, hádali sa..Bola to operatívna porada operencov. Pomaly sa približovali až k holubovi  a v bezpečnej vzdialenosti od nás ho najprv len pozorovali. Špehovali  ho v korunách roztrúsených stromov stromoradia. Holub predstieral smrť a prevalil sa nabok. Vtom jeden zo stračej skupiny  ešte chvíľu zakrúžil a potom absolútne pevne rozhodnutý, naletel priamo k holubovi a začal ho ďobať ohnutým zobákom do brucha.  Ďobal ho do červena. Ostatné straky  sa vznášali  nad nimi a potom tesne  prirazili až ku chodníku. Škriekali a ignorovali skutočnosť, že tam stojíme a sme z úplne inej čeľade.  V úžase sme ani nestihli privrieť spadnuté  sánky. Zámerne  sme sa zase pohli a 15 kusový  kŕdeľ  vtákov   odletel do konárov stromov, aby tam hrali mŕtve straky. Medzi konármi stromov  v lístí úplne čušali a upratali svoje rekvizity. A tento okamih holub využil vo svoj prospech. Vztýčil svoj  holubičí krk, vystúpil zo svojej operenej ulity a začal pomaly pajdať. Asi si pádom na zem pokazil nejakú súčiastku. Nohu a krídlo  ťahal za sebou ako sivý holubičí závoj. Myslím, že tušil, že pokým tam sme, tak  jeho stračie ohrozenie minimalizujeme a stojíme  na jeho strane. S dierkovaným bruchom sa ukryl do bezpečia pod jedno z áut, ktoré parkovali pri chodníku, nechávajúc za sebou nenápadnú úzku  červenú čiaru. Čo bolo pod útrobami auta, čo sa tam udialo, koľko myšlienok jedného holuba sa tam narodilo aj umrelo, ostáva nejasné.

Príhoda s vtáčou vojnou mi dlho ostala v pamäti. Nevedela som ju z pamäte vygumovať. Čím viac som od nej  odbiehala, tým viac ma ona dobiehala. Trčala zo mňa  ako kameň z pokojne tečúcej  rieky.

Asi o dva týždne, vykračujúc  cestou necestou som naozaj nechcela veriť tomu, čo som musela uvidieť. Na chodníku som našla rozplešteného holuba. Krídla mal vystreté ako lineár. Perie na krídlach sa mu nenápadne hýbalo. Neviem či ho rozhýbal letný vánok, alebo či to spôsobila jeho dýchacia sústava. Svietilo naň slnko, perie sa lesklo, vyzeralo ako satén. Vedľa neho ležal ešte jeden. Perie sa mu už  vo vánku nehýbalo a nevyzeralo ako satén. Muchy,  mravce a chrobáčiky vytvorili okolo neho úzky kruh....

Spomenula som si na príhodu o holubovi a strakách. Aj napriek tomu, že vonku sa leto hralo s vysokými  tónmi,  mnou prebehol chlad.  Po chvíli som sa silno otriasla, nepokoj som však zo seba nestriasla. Ostalo mi nevoľno. Z troch  holubov a ich osudov....

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza. Veríme, že ju vyrieši so cťou.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?