Neobyčajne obyčajný piatok

Autor: Svetlana Kuzmits | 30.12.2016 o 0:24 | Karma článku: 7,76 | Prečítané:  592x

Už druhý deň som predávala punč s kubánskym rumom na Vianočných trhoch v stánku Lions. Bola som tam už od 9.00 hod. a stánok sme zatvárali o 22.00 hod. V priebehu dňa som bola súčasťou mnohých príbehov, stretnutí, smiechu a  lásky.

„Pristavili sa v stánku hneď zrána. Mama so svojím synom. Syn bol autista a vysvetľoval mi, že má taký rušeň, ku ktorému pomocou magnetu pridáva ďalšie vozne. Medzitým som sa od jeho mamy dozvedela, aké ťažké je pre syna variť, nie žeby nebol jedák, ale má alergiu na mnoho potravín. Syn sa ešte matky spýtal, či sú v meste. Pre mňa nezvyčajná otázka a mama sa vrátila, aby mi oznámila úžasnú vec, že  tým, že bývajú na dedine,  je veľký krok vpred, že syn položil túto otázku. Syna to prestalo baviť, tak odtiahol mamu za ruku preč. Presne som ani nevedela, čomu sa teším, ale tešila som sa spolu s nimi. Chvíľu sme si mávali  a potom sa pomaly zmenšovali,  až zmizli úplne.

Potom sa pristavila ďalšia mama, s iným synom. Ten bol taký rozkošný  usmievavý malý človiečik, ktorého som ani poriadne nevidela zo stánku. Bol hyperaktívny, ADHD. Chýbali mu vpredu zúbky a v líčkach sa mu rozkošne hojdali jamky. Mama rozprávala zážitky zo škôlky a zháňala pre syna pohár na kakao, ktorý mu deti rozbili. Ukázala som im ten správny smer, tak mi potom prišli nový pohár ukázať. Malý  človiečik vyfasoval  kúsok čokolády. S čokoládou a pohárom viedol akési zašifrované rozhovory.

A potom prišla láska. Pár v stredných rokoch. On rozprával po nemecky, ona po slovensky, všetulinko mu  tlmočila. Ešte aj to, čo sme si prehodili my medzi sebou v stánku. Vymieňali si nádherné pohľady plné srdiečok. Ona objednala punč, on ju hladkal po štrikovanej čiapke. Túlila sa k nemu  a vydychovala do chladného vzduchu obláčiky lásky. V rozpätí niekoľkých metrov voňal len punč a nemecko – slovenská láska. Aj keď odišli, bolo ju cítiť  všade vo vzduchu, normálne sa dalo o ňu oprieť.

A potom prišli turisti z Olomouca. Pri stánku sa pristavili on a ona a Beny. Beny bol nádherný pes, nadskočil si  a prednými labami sa oprel o pult kiosku. On  a ona sa podopreli plecami. Rozprávali o tom, ako to tu máme v tej Bratislave pekné a akých dobrých ľudí všade stretajú....Beny sa zaujímala o to,  čo sa nachádza v útrobách stánku. Mala krásne oddané a priateľské oči.....“

Tak toto všetko som si ticho premietala a rekapitulovala vo svojej  mysli, keď som sa o 22.30 hod. vybrala smerom k električke k Starej tržnici na SNP, aby ma električka bezpečne odviezla domov. Bola som riadne premrznutá, tak som si do premýšľania na zohriatie schválne zakomponovala  aj vaňu plnú peny a pár blikotajúcich sviečok. Nechávam čas a myšlienky plynúť, kontrolujem  rozpis odchodov električiek. Super, o 5 minút je tu. Otočím sa a pred sebou na druhej strane zastávky vidím ležať človeka. Jedna topánka na nohe, druhá na električkovej trati. Stojím na zastávke s ostatnými ľuďmi. Nikto nič. Ja tiež nič. Nikto nič.  A ja tiež nič? Odhadzujem kostým mŕtveho chrobáka a idem smerom k ležiacemu mužovi.  Prídem tesne k nemu a pravdupovediac ani neviem, čo sa ho spýtať.  Ale nejak musím začať. Tak niečo skúšam.

„Ako vám môžem pomôcť?  Priniesla som vám topánku, môžete si ju obuť?“

 Len chcem zistiť momentálny stav muža na zemi.

ON:“ Nie, nemôžem si ju obuť, lebo sa nemôžem postaviť.  Strašne ma bolí ruka.  Asi som si vykĺbil rameno, " odpovedá.

Pani na zastávke, čakajúca na príchod električky  mi kričí, aby som volala sanítku.

Pýtam sa pána, či sa môže postaviť a som bezradná. Netrúfam si ho zodvihnúť.

Našťastie vidím prichádzať dvoch mladých chalanov. Pristavujú sa  automaticky a dvíhajú muža zo zeme. Pomohli mu prejsť na druhú stranu k zastávke,  kde bola lavička  na sedenie. Medzitým oznamujem mužovi, že volám záchranku. On mi na to odpovedá, aby som to nerobila, pretože nemá žiadne doklady.

„Som bezdomovec“ hovorí nakoniec.

A ja nakoniec predsa vytáčam číslo  a počujem  hlas na druhej strane, ako sa ma v rýchlosti pýta :

„Vek muža?“

Pýtam sa.

„70“

Hlas na druhej strane:

„Spadol celou výškou?“

„Skontrolujte, či má zranenú hlavu, pozrite sa, či niekde nekrváca...“

Kontrolujem, odpovedám.

„Skontrolujte, či je pri vedomí“.

Zisťujem, skúmam, odpovedám.

Hlas v telefóne mi oznamuje, že posielajú sanítku a mám ja alebo niekto pri ňom ostať, až do príchodu sanítky.

Ďakujem, dohovorené.

Chalani sa ponúkli, že počkajú so mnou. Čakáme spolu. Moja predstava vane plnej peny nadobúda šedasté obrysy a vzdiaľuje sa...Pristúpi ku mne bližšie jeden z dvojice a  hovorí, že kľudne môžem odísť, že dočkajú na sanítku. Že sa naozaj môžem na nich spoľahnúť. Tak  naozaj kľudne a so spoľahnutím  nastúpim na prichádzajúcu električku. Z tepla električky mávam chalanom  stojacim vonku.

A prečo to vlastne píšem? Lebo tí mladí chalani boli lekciou ľudskosti pre  všetkých, ktorí boli na zastávke, nič neurobili  a len nemo sa prizerali.  Presne situácia, keď kurča  učí  sliepku....a sliepka sa má čomu prizerať a naučiť.  Chalani, boli ste perfektní... prečo som použila  minulý  čas?  Ste perfektní. A s nefalšovaným  obdivom píšem tieto riadky  o vás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza. Veríme, že ju vyrieši so cťou.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?