Keď som sa pred mnohými rokmi presťahovala tam, kde bývam aj teraz, mala som suseda, ktorý býval v byte so smutnou mamou. Jeho mama bola stále smutná, niekedy až veľmi smutná. Smútok susedovej mamy bol tichý smútok nad niečim, o čom chcela mlčať. No a dospievanie mladíka - suseda vonkoncom nebolo fádne.
Mladý chlapčisko bol stále v protismere s ostatnými bytovkármi. V noci vyrážal do tmavej Bratislavy a prichádzal až ráno. Jeho rozjašenosťou a rozšantenosťou sme spolu s ním vítali nové rána. Ale ráno o piatej sa nechcelo nikomu už nič riešiť, lebo ani nebolo čo, keď ste mali za sebou noc plnú sladkých snov. Veď už aj tak bolo treba pomaly vstávať. A susedovie mama bola už smutná dosť, aj bez našich zbytočných otázok, pripomienok, či pohľadov.
Ticho som zasvišťala od radosti, keď sa smutná mama so synom a všetkými tými kamarátmi odsťahovali.
Do bytu sa nasťahoval taký milý chlapík. Mladý mužíček. Vlasy rozstrelené do každej strany. Aj chôdzu mal akúsi zrýchlenú. Dokázal sa v dvojizbovom byte rozbehnúť takou rýchlosťou, ako keby bol na obrovskej lúke. Bežal s veľkou radosťou. Tú radosť som cítila až o poschodie nižšie. A dupal ako slon. Nechápala som, odkiaľ berie tento mužíček ten rázny krok, energický a intenzívny beh. O nejaký čas som zistila, že je nielen hravý, ale aj muzikálne a dirigentsky nadaný.
A zdá sa, že vlastné nadanie má rád a nočne sa mu venuje. Keď práve netrieli z kuchyne do izby, tak hrá na klavír, alebo počúva hudbu. Ku klavíru pridáva aj syntetizátor. V čase hlbokej noci sa všetko tak krásne ozýva. Zovšadiaľ. Aj tam, kde je ticho. Sused poctivo nacvičuje nové skladby, mýli sa, notuje svoje vlastné diela, opravuje ich, pianko mení na forte. Ide nocou v protismere s ostatnými.
Keďže som nechcela byť typická hysterická žena, a hudbu sa mi vonkoncom nechcelo počúvať, musela som niečo rázne podniknúť. Nastrkala som si do uší štuple ....a nespala až do rána. Jednoznačne moje štuple dostatočne netesnili, pretože som identifikovala medzi hudobnými prestávkami nehudobné múzy, ktoré nútili môjho suseda s anjelskou tvárou ťahať stoličky po celom byte, hádzať nejaké kocky, gule, ktoré veselo vyklopkávali skackajúc po zemi ...klop....klop-klop-klop-klop..rytmus, tempo, takty a do toho metronom....sponad mojej hlavy metronom hlučne odklepával rytmus jeho skladby a moju trpezlivosť. Už mi to bolo jedno, že štuple netesnia, vybrala som si ich z uší a išla navštíviť suseda. Búcham mu na dvere. Otvára... Okrem náušnice, vidím cez náušnicovú dieru v jeho uchu na druhú stranu. Skúšam zistiť, či si všimol, že sú dve hodiny v noci. Mužíček na mňa upriami sklený pohľad, díva sa kdesi nad moje plece. Brble. Rozumie len sám sebe. Vyzerá šťastne a spokojne a za ten svet nechápe, prečo ho ruším.
A zatvára dvere. Na chodbe ostávam v tme sama. Misia nesplnila účel, odchádzam do svojho bytu. 10 minút absolútne ticho. A potom kocky, loptičky, hudba, beh a rôznorodé zvuky presunu nábytku. Do rytmu si búcha nohami, stláča pedále na klavíri. O pol šiestej zaspávam, aby mi o pol siedmej zazvonil budík. Ráno ani chyru, ani slychu, žiadne známky o tom, žeby v byte nado mnou niekto býval. Zrazu mám pocit, že sa mi všetko snívalo. Nie, nesnívalo. Na stolíku vidím štuple do uší....A ďalšiu noc sused vo svojej hudbe zase na chvíľu ožíva. Som šťastná zo zistenia, že s mojim susedom je všetko v poriadku. Googlím a zisťujem, čo je zač...a vidím, že je fakt šikovný, vidím ho dirigovať nejaké trio, ktoré hrá jeho vlastnú skladbu. Aspoň na youtube ho vidím hrať vo dne...na facebooku čítam, po čom túži....vie pekne a clivo písať....
Potom som v byte zase chvíľu nebývala ja. Keď som sa po roku vrátila, dávno som zabudla na nočné susedské nokturné. Až raz v noci ma zobudila hudba, pád dirigentskej paličky na zem, ťahanie stoličiek. Áno, bol to on. Hral istejšie a ešte lahodnejšie a hlavne pritvrdil. Hurá, žije a chvalabohu stále tvorí. Dobrej hudby nikdy nie je dosť. Vlasy rozutekané ako pred rokom. Avšak nie toľkými smermi. Do bytu pribudli k nemu podnájomníci. Postupne ich cez tajomnú noc spoznávam. Nepoznám ich tváre, poznám len ich hlas a rôznu vibráciu, ktorá vzniká v mojom byte pri ich chôdzi. K môjmu starému známemu pribudla jedna žena a jeden muž. Už pekne spolu svorne hrajú, spolu počúvajú hudbu, spolu sa hádajú, sťahujú nábytok, ťahajú stoličky veľkosti gigant po chodbe šmykom, ženská ladne klopitá lodičkami po byte. Opätky krásne v tichu zvonia. Asi si ich len nedávno kúpila. Často sedávajú družne v kuchyni. Mám pocit, že v tej ich kuchyni som aj ja. Proti mojej vôli. Rajská nočná hudba je často umocnená krásnym vodopádom sprchy. Je pol tretej v noci. Plač, krik, hudba, nábytok a gigant stoličky. Vrana k vrane sadá. Ale sova nemôže žiť s rybou. Ja by som tam naozaj chcela byť a vidieť, čo to vlastne robia s tým nábytkom...a v noci..a ako to súvisí s hudbou...história sa opakuje, ja zase skúšam štuple, veď som už parádne unavená a raz to predsa musí prísť, raz koncert musí skončiť, alebo ja už musím od únavy zaspať. Ani jedno, ani druhé sa nekoná.
Okrem svetra na pyžamo, beriem aj schody po troch. Na chodbe nefunguje svetlo. Keďže býva nado mnou, predpokladám, že rozloženie zvončekov je na každom poschodí totožné a ja zvoním na ten správny zvonček. Zvoním intenzívnejšie a intenzívnejšie. Srdce mi buší ako v buši. Dvere sa otvárajú, a vo dverách sused z druhej strany. Stojí, rozospato pozerá a pýta sa, prečo mu zvoním.......Dochádza mi, komu to vlastne zvoním, lebo počujem zvuk zvončeka prichádzajúci z otvorených dverí. Myslela som si, že mi preukazuje svoju podporu, že zdieľa. Myslela som si, že sa už nikdy neodhanbím a nikdy nenájdem dosť vhodné slová na ospravedlnenie.
Nezabil ma. A ani to nebolo v jeho plánoch.
Počas toho, ako sa mu ospravedlňujem dobrý, práve zobudený sused prináša baterku, aby som videla na bytové zvončeky, ešte počká, aby som sa už presne trafila, a keď počuje dupot na chodbe bytu, odkiaľ už počuť správny zvonček, decentne zatvára vlastné dvere. A predo mnou podnájomník. Konečne vidím susedov aj do tváre. Pretože za ním hneď prichádza tá ihličkami klopkajúca žena. Oblečená v župane, ruky zavesí do bokov, zo županu vykúka jedno stehno. Podnájomník len pozerá, obzerá si mňa aj podnájomníčku v župane. Žena sa milo usmieva a opakuje, že si neuvedomili, že je to tak počuť, že ok, chápu všetko, že už sa to nebude opakovať. Že fakt, ale fakt ich to mrzí. Na záver jej ospravedlnenia pridáva, že: Viete, my sme muzikanti....
Rozmýšľajúc o muzikantskej duši odchádzam do vlastnej postele. Nechápem, ako nočný presun nábytku súvisí s hudbou. Pripadám si trápne, vo večere plnom susedských ospravedlnení. Ja som zo seba vydala tie naj ospravedlnenia a zdá sa, že muzikanti tiež. Neviem, či uverím tým ospravedlneniam, popretkávanými osminovými notami. Mozgujem a rozmýšľam o tom, že nič nie je také tajné, aby netúžilo po potlesku.
Tak som si vymyslela rýchle spanie, čas vysokej pravdepodobnosti usnutia v tichu. Ide o to, že aj keď sa mi nechce spať, tak radšej idem, lebo neviem, čo mi prinesie za dverami a oknami číhajúca tajomná noc.
A keď som v horizontálnej polohe zisťujem, že som sa dostala do protismeru tých, ktorí žijú svoj hudobný život plný husľových kľúčov a neúnavných vtákov sťahovákov.
