Je ráno 7.9.2016. Idem do práce. Som bosá. ( http://kuzmits.blog.sme.sk/c/430903/obuta-na-boso.html) Keďže cestu do práce už naozaj poznám naspamäť viem, že na zastávke „ Ryba “, je na chodníku pri presklenenej zastávkovej búdke s kovovou lavičkou rozbité sklo a v tráve zhužvaný čierny sveter, na billboarde Roba Pappa sú dokreslené fúzy, asi ako protest voči homeopatii, ktorej sa Robo nebráni, pod mostom Apollo, kadiaľ musím prejsť, sú črepiny zo zelenej fľaše. Za parkoviskom stavajú zase niečo nové a vysoké, je tam plno kameňov, kamienkov, vody a blata, musím to obísť...viem, že na pravo, hneď vedľa schodov, je plná miska pripravená pre pravidelne sa objavujúceho túlavého psa. Ten pes je nezmar. Pripomína mi starú strapatú hrdzavú kefu. On si napriek tomu tak proste hrdo, psovsky, zastaví premávku, prejde cez cestu prechodom pre chodcov...všetci ho tam už poznáme. Skúšame sa mu prihovárať. Oblbovať. Získať jeho sympatie. On nás má už dobre a presne “zaškatulkovaných“ a "zmapovaných". On už vie, ako oblbnúť nás. Pod mostom už od dnes nie je taká doska s jednym špicatým a hrdzavým klincom uprostred, oprela som ju o múr. Nech autá nedostanú defekt. Priebežne, periferne a preventívne pri chôdzi sledujem známu trasu. Vzhľadom k týmto vopred získaným poznatkom viem, kde musím zbystriť pozornosť, a kde môžem mať „leháro“ a môžem si dovoliť prečítať sms, ktorá mi práve pípla. Viem, že bude od manžela. Preto si ju musím otvoriť. Lebo chcem, lebo sa teším. Takže zrak upretý na mobil. Čítam a usmievam sa popod fúz. Zrazu precitnem na to, že počujem ľudský hlas. Na tej ulici, na ktorej sa nachádzam, okrem mňa už nikto nie je. Tak som si istá, že hlas patrí len mne. Zastavím sa a za mnou, skôr už po mojej ľavej ruke nejaký pán. Pozerám, nepoznám ho. Vidím ho prvýkrát, zato viem s istotou povedať, že mu čítam v tvári a očiach aj v slnečných okuliaroch zmätok a strach. V slnečných okuliaroch sa odrážam a vidím seba, za slnečnými okuliarmi jeho ľudskosť.
ON: „Dobrý deň.“
JA: „Dobrý deň.“
ON: „Nepotrebujete pomoc?"
Skladá okuliare.
JA sa pozerám ....a nechápem. Som skôr nočná sova, ako ranné vtáča. Ešte neviem uvažovať, lebo je ráno, ešte som v úspornom režime. Preto akosi nechápem, čo vlastne chce, hoci mi je jasné, že slová sú adresované mne.
ON: „ Nepotrebujete pomôcť? Nepotrebujete napríklad niekam odviesť? Môžem vás hodiť kam potrebujete, som tu autom. Nemám s tým problém ".
JA stále nechápem....odpovedám niečo ako: "nie, ďakujem, prečo?" Vidím a vnímam, že má oblečenú čistú bielu košieľku, krásne vyžehlenú, tak vyžehliť môže len milujúca a milovaná žena, čisté rifle, v očiach životné skúsenosti....
ON: „tak nič“.
Vidím, že zmätene odchádza. Idem ďalej a vtedy mi to došlo a cvaklo.........cvak.
Ďakujem, pane. Ďakujem, za vašu vystretú pomocnú ruku, ktorá mi chcela výjsť v ústrety. Ďakujem, že sa pozeráte. Ďakujem, že vidíte a vnímate, ďakujem, že ste ľudský. Ďakujem, že nie ste ľahostajný.
Preto cítim potrebu vám niečo povedať a vysvetliť. Nestihla som to ráno. A nosila som to so sebou celý deň. Ako takú ťažkú nákupnú tašku po návšteve Billy...Až som pochopila, že musím...lebo si to zaslúžite.
Asi vás zmiatlo, že ste ma videli bosú. Asi to vytváralo obraz, že som krehká žena, ktorá potrebuje pomoc. Že tá žena možno uteká....chce utiecť tak rýchlo, že si nestihá obuť topánky, v dnešnom svete, kde sa deje mnoho čudných a nevysvetliteľných vecí....ďakujem za nový pohľad a rozmer. Takto som sa na vec nikdy nepozrela. Takto som moju „bosotu“ nevnímala. Chcem vám povedať, že to robím dobrovoľne. Že je to úplne ináč, ako to možno vyzeralo a ako ste to ráno videli VY. Nikto mi neubližuje a nemusím utekať. Viem, bosá noha sa dnes nenosí, už to poznám, stretávam sa s tým. Pasujem sa s tým. Viem, vyzerá to čudne. Chcieť byť sama sebou niečo stojí. Keď je niekto slušne oblečený a nemá topánky je podivín. Viem. Bolo mi to povedané, nie raz. Povedali mi to ľudia, ktorých si vážim, že som blázon, že som iná, ale že ma ľúbia (ďakujem, Dana, ďakujem manžel). Viem, že to tak vyzeralo. Vyzeralo to čudne, neisto a ohrozene. Nestihla som vám to povedať a vysvetliť. Chápem, aké som vo vás vyvolala emócie aj asociácie...
Už je to mnoho slov. Už končím. Už by som sa zase len opakovala. Ďakujem....zanechali ste vo mne stopu, ale to asi aj ja vo vás....
Cestou z práce ma obehla divožienka na bicykli. Zastavila. Zosadla z bicykla. Bicykel oprela o svoj žensky vykrivkovaný bok. Nádherné blond vlasy. Mladá. Biely úsmev. Úprimná a zvedavá. Keď bola v mojej úrovni, sa ma spýtala, či ma bolia topánky, keď som bosá...no kto by toto vymyslel? Že bolia topánky? Ešte sa ma spýtala, či nosím v taške topánky? Síce položila otázku, ale nečakala na odpoveď, lebo jej na semafore naskočila zelená. Rýchlo odviala s blond vlasmi aj s bicyklom preč. Odkazujem jej, že nie, nenosím v kabelke topánky. Vôbec ich nenosím. Ako poriešim zimu, ešte ani sama neviem. Uvidím, čas napovie....ročné obdobie odpovie. A ja vám potom poviem.
