Nočná expedícia - sledovanie korytnačiek.

Autor: Svetlana Kuzmits | 6.10.2016 o 21:52 | Karma článku: 5,11 | Prečítané:  386x

Tisíce korytnačiek prichádzajú od júna do októbra na Kapverdské ostrovy, aby tam nakládli vajíčka...bola som tam a zažila som to...  

O deviatej večer nás na dohodnutom mieste vyzdvihol taký štvorkolesový dopravný prostriedok. Nastúpili sme celá posádka na ostrove  Sal a ticho počúvali inštrukcie o tom, kedy si musíme pri pozorovaní korytnačiek kľaknúť, kedy dokonca sadnúť, či úplne sa zastaviť. Korytnačky dobre vidia v tme, ale svetlo im nerobí dobre. Dýchať sme mohli, aj keď som niekedy na to úplne zabudla. Korytnačky sa môžu pozorovať len zozadu.  V podstate znesú všetko, rušivo vnímajú len otrasy a biele  svetlo. Nič iné im nevadí. 

Čakáme podľa pokynov na tmavej pláži. Krištáľové vlny Atlantiku sa  trieštia o seba a na obrovských kameňoch sa menia na drobulinké slané kvapky. Najprv sa tomu všetkému prizeráme prikrytí dekami, lebo na tej veternej strane naozaj veľmi fučí, aj vlny sa zdajú v tme chladnejšie a zúrivejšie. Vietor fúka, vlny sa rozbíjajú na  čiernych lávových kameňoch a spenené vybiehajú až k nám na breh. Na nebi je plno, ale úplne plno hviezd. Nebo je z tých hviezd celkom predierkované. Piesok, naviaty až zo Sahary máte vo vlasoch, v očiach, v topánkach, v nose aj vo vreckách. Všetko je nádherné, len korytnačka, zvaná Caretta Caretta, nikde. Trpezlivo čakáme a po niekoľkých minútach dostávame pokyn, že je potrebné  presunúť sa na pláž Serra Negra,  lebo až tam sa im zažiadalo  uhniezdiť.

Tak cestujeme károu tmavou krajinou, oči si rýchlo zvykli na tmu. V skupinke ľudí sa ozýva taliančina, portugalčina, francúzština, nemčina  aj čeština. Po vlastných sa dostávame na niekoľkokilometrovú pláž, meniacej sa zo skalnatej na pieskovú a naopak. Niet tu ani nohy, okrem tých našich. Táto pláž je teraz viac frekventovaná korytnačkami ako ľuďmi. Zrazu, ako  na povel, stíchneme, lebo všetci vidíme v diaľke červené svetlo, mihajúce sa v kruhu. Áno, tentokrát budeme úspešní, to svetlo patrí nám a my rozumieme odkazu. Celkom "nenápadne" zrýchľujeme. Červené svetlo bateriek patrí ľuďom z kapverdskej organizácie No Limits, ktorí pomáhajú korytnačkám prežiť aj rozmnožovať sa, lebo necitlivý rybolov, je zodpovedný za veľký úhyn korytnačiek, ktoré sú už na zozname ohrozených živočíchov.

Ticho sa blížime úplným tichom a tmou. Ideme v dvojrade za sebou. Červené svetlo odkrýva pred nami veľký korytnačí chrbát. V piesku vyzerá ako obrovský kameň. Korytnačí pancier leží už vo vyhĺbenej jame. Oči sú už  zvyknuté  na tmu, fotíme len „na červeno“  a zrazu blik-blesk-biele svetlo...tichom prepichujeme  fotiaceho útočníka a vysielame k nemu nemé pokarhania...korytnačka, ktorá sa už začala pomaly pohojdávať, naozaj stiahla plutvy a čaká....je múdra, niečo tuší...pod pancierom postupne  pomaly mizne aj jej hlava. Po chvíli sa zase  mení na obrovský kameň na jemnom piesku. Zavlní sa, ako keby sa chcela oddeliť od piesku. V otvore v piesku  veľkosti korytnačky, vidím ďalšiu jamu, užšiu  a hlbšiu. A  presne do nej budú neskôr padať vajíčka. Zvyčajne ich býva od 80 do 120.

Vychádzajú jednotlivo, ale aj vo fázach po troch, štyroch...v jase mesiaca sa vajíčka vlhkom korytnačky krásne lesknú...korytnačka odpočíva a potom pomaly, so všetkou noblesou kladie vajíčka ďalej. Zase chvíľu odpočíva. Možno si nás prezerá.  Po krátkej prestávke  sa pustí do práce a do vyhĺbenej  priehlbiny, zaplnenej jej vlastným telom začínajú  padať ďalšie vajíčka. Ten dômyselne vyhĺbený útvar sa začína zapĺňať  bielymi,  malými,  nežnými, rovnakými, okrúhlymi a krehkými  vajíčkami. Je ich už až po okraj. Nestíham ich rátať. Korytnačka si na chvíľu potrebuje  odpočinúť, čaká na závan vetra a potom ním osviežená,   začne plutvami  zahrabávať vajíčka. Raz jednu stranu, raz druhú stranu. S prehľadom, ľahko, priam naučene a tak matersky. Strašne pri tom šuchoce pieskom. Keďže čupím celkom dole, chrstla mi jednu korytnačiu plutvu  piesku priamo do tváre.

Keď zas na chvíľu odpočíva, prichádza nežné žieňa z kapverdskej dobrovoľníckej skupiny No Limits, jemne zhrabuje rukou z korytnačieho panciera   piesok, ktorý si  tam navírila mama - korytnačka a potom unavenú korytnačku odmeria. Má rozmer 130x75.  Pri týchto rozmeroch sa hovorí, že môže mať okolo 40 rokov. Celý  proces jej trval do 30 minút. Možno aj menej, možno viac, čas som  zabudla sledovať. Z toho vyplýva, že je skúsená, pretože jej mladšej kolegyni celý proces  trval asi hodinu a pol. Po odmeraní necháva žieňa - dobrovoľníčka našu hrdinku dorobiť všetko, čo má. Korytnačka sa pomaly otáča, ale úplne pomaličky, my pozorovatelia, ju pozorujeme už zase zo zadu. Korytnačka šúcha plutvami po piesku,  odchádza  pompézne a majestátne, možno aj s nejakou materinskou pýchou či hrdosťou a mizne v prvej spenenej vlne. Ostali  po nej nielen stopy v piesku, ktoré  neskôr tiež zotrela vlna. Ostal po nej nado mnou visieť obláčik nejakého zvláštneho druhu smútku. Môj neznámy smútok tiež odplavilo more....neodplavilo však ten nemý úžas nad silou a dokonalosťou prírody. Ten pocit vo mne som si nechala. Ten dlho ešte neutíchal.

Ináč,  korytnačky vyhĺbia a potom zasypú ešte jednu jamu z dôvodu, aby zmiatli „nepriateľa“ . Veľmi zaujímavé je aj to, že korytnačky  prídu položiť  vajíčka presne tam, kde sa samé narodili....na rodný piesok. Príroda je úžasná, dokonalá a neomylná. Len my, ľudia, potom rôzne druhy  prírodných zázrakov dokážeme „spakruky“  zničiť...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?