O požiari, ktorý ani nevznikol.

Autor: Svetlana Kuzmits | 5.9.2016 o 23:04 | Karma článku: 4,14 | Prečítané:  746x

Zdá sa, že keď sa objaví nejaký problém, potom sa pridá ďalší a ďalší a  potom sa už  na človeka lepia ako strúhanka na rezeň. Zvyčajne, keď všetko prehrmí, ostanú po problémoch  len úsmevné spomienky, ako v tomto príbehu.

Erika sa jedného dňa rozhodla, že si dá urobiť rekonštrukciu bytu. Keďže je praktická, mysliaca a kreatívna, zostavila si celkom slušný plán. Naplánovala jednotlivé kroky, podľa ktorých potom postupovala. Dohodla si s vykonávačmi "perestrojky" fixné termíny. Ako sa hovorí, nič nechcela nechať na náhodu. Rôzni majstri v jej byte prichádzali, odchádzali a zanechávali za sebou kus špiny aj práce. Nakoniec ostala už iba kuchyňa, pretože tú mala na mieru, čiže sa zdalo, že to problém nebude, lebo ju majstri mohli celú vyskladať ako lego, alebo len tak zavesiť na pripravené háky.  Keby nebolo keby.....

Všetko šlapalo a klapalo až do dňa, ktorý bol vyhlásený za štátny sviatok. Štátne aj súkromné firmy povolili v tempe, čím narušili úplne celú Erikinu logistiku. Tak v ten štátny sviatok mi zvoní telefón a v ňom začujem hlas Eriky.

„Počuj, som na prášky,  nejako sa poprekrývali firmám termíny tým, že jedna firma ostala v byte dlhšie ako mala, pretože nestihla, čo mala a druhá už je kompletne pripravená na štartovacej čiare trate do môjho bytu, podľa vopred dohodnutého termínu, čo je zajtra. Ja potrebujem získať jeden deň navyše, alebo potrebujem urobiť dnes všetko, čo musím urobiť za jeden deň. Horí mi riadne pod nohami."

Totiž to bol deň, keď mala predchádzajúca firma ukončiť svoje pôsobenie a napriek tomu bola ešte v Erikinom  byte  a mala nastúpiť nová firma aj s tými legovými  kockami z kuchyne ( legovými preto, lebo už boli vopred narezané, proste hotové diely, ktoré už len treba naukladať na seba). Tak sme začali dumať,  čo s tým urobíme. Vedeli sme, že budeme musieť zaloviť vo vodách priateľstva.  Samozrejme, že sme si uvedomovali, že je štátny sviatok a ľudia budú rozlezení hore aj dole.  Milka na dovolenke, Vierka seknutá v krížoch, tak sme ostali len ja a Renáta. Nebolo čo dumať, dali sme zraz v Erikinom byte, vyhrnuli rukávy a pustili sa do práce. Musím priznať, že moja predstava o tom, ako strávim tento voľný deň, bola úplne iná. Chystala som sa na Draždiak oficiálne sa rozlúčiť s vodou v jazere, neodmysliteľným  elektrickým vedením ťahajúcim sa celou šírkou jazera a bielymi labuťami. Proste povedať tam na jazere ahoj letu.

Tak sme  začali upratovať. Erika začala delegovať právomoci. Aby bol opis úplný, musím spomenúť, že Erika mala v tieto dni na starosti aj psa, ktorého majiteľkou je jej dcéra, ktorá bola odcestovaná. Umývame okná, vysávame prvýkrát aj druhýkrát. Čistíme, drhneme, zase vysávame, leštíme a už vidieť  malé náznaky našej poctivej práce. Vonku nádherne praží slnko.  Erikin partner, Maroš,  ide na nákup, lebo nám už aj vyhladlo. Kupuje bagety, salámu, papriky, Erika odtrhuje z kvetináča vlastnoručne vypestované paradajky a chce sa s nami podeliť. V stave upratovania sú všetky veci nejak zahalené do tajomna. V tom tajomne bol skrytý aj nožík, ktorým sme si chceli spravodlivo nadeliť z bagety a salámy. Nakoniec krájame príborovým, s minimálnym náznakom zúbkov,  ktorý sme potom neskôr využili aj na iné aktivity.  Stal sa z neho taký fajn multifunkčný kúsok. Maroš ide vyvenčiť psa, my pokračujem v začatom. Erika je na chvíľu pracovníčka call centra, pretože vybavuje zabudnuté a zmeškané, hasí,  čo sa dá a na čo pri množstve práce firma, ktorá jej zveľaďovala byt zabudla. Napríklad,  len tak náhodou,  zabudli priniesť so sebou vodovodnú batériu. Erika volá na všetky možné čísla, aby sa dopracovala k batérii, ktorú už  vyplatila. Do jej telefonickej sebarealizácie zazvonil bytový zvonček. Otváram dvere, pred ktorými stojí suseda číslo 1, ktorá prišla oznámiť, že už od zajtra začína firma so zatepľovaním paneláku, čo pre Eriku znamená, že je povinná  si odmontovať klímu ešte v tento deň a ako domová dôverníčka a koordinátorka oznamuje tiež všetkým obyvateľom bytovky, že je potrebné zvesiť z okien aj balkónov všetky sieťky. Samozrejme, Erika má sieťku na každučkom okne. Až keď sieťky z okien zvesíte, vidíte ich záslužnú dhoročnú zachytávaciu činnosť a viete, že riadne pohltia váš upratovací čas. Sú totiž  zaprášené a potrebujú sprchu. Uvoľnené sieťky spôsobili radosť čakajúcim muchám, ktoré v húfoch volalili do bytu. Ženieme ich otvorenými balkónovými dverami naspať tam, odkiaľ prišli.

Tak teda Maroš s Renátou zvesujú sieťky, umývajú ich v kúpelni (tam našťastie batéria je), ja natieram Marošovi  poslednú bagetu, lebo ide na nočnú. Potom ide zase venčiť psa, tentokrát preventívne, lebo my potom už fakt nebudeme môcť. Výhodou je, že mu po príchode z venčenia netreba umývať labky.

Pijeme na rýchlo kávu a chystáme sa  preniesť stôl do kuchyne, aby sme vytvorili priestor pre susedku číslo 2, ktorej Erika darovala jednotlivé časti starej kuchyne, pretože už ráno avízovala svoj príchod a nevie sa dočkať, kedy si pre ne príde. Čas sa kráti. Susedka číslo 2 ešte telefonicky oznamuje Erike, že teda by si vzala naraz už aj chladničku, keďže tam bude mať aj ona pomocníkov. Meníme pripravený plán a naše aktivity sú zamerané na uspokojenie potrieb susedky číslo 2, zameriavame sa na chladničku, prenášame potraviny, čistíme zásuvky v chladničke. Pes vrtí chvostom a keď nemôže pomôcť, aspoň statočne zavadzia. Je to vlastne taká staršia kučeravá dáma s vlastnými potrebami a náladami. Milujeme toho psa, je nám  s ním veselšie.

Keď chceme preniesť starý stôl do kuchyne zisťujeme, že kuchyňa má hneď pri dverách vmontovanú nádhernú rohovú skrinku, ktorá nám zabraňuje preniesť stôl s nohami dovnútra. Potrebujeme buď zväčšiť dvere, alebo zlikvidovať rohovú poličku, alebo odmontovať  zo stola jednu nohu.  Tá noha bola posledné, čo sme si želali. Chceli sme použiť už spomínaný multifunkčný príborový nôž, ktorý sme prv použili na krájanie bagety. Nepomáha. Tak hľadáme, čo vlastne potrebujeme. Maroš medzitým  už odišiel do práce na tú nočnú. Nemôže pomôcť. Nakoniec sme našli  vercajk, skrutkujeme, stôl má už len tri nohy. Aj tak to nepomohlo. Stále čosi prekáža, aj nadvihujeme, aj sa točíme, dávame si navzájom príkazy, ktoré nemôžme zrealizovať, aj keď tak silno by sme chceli. Tak cúvame a snažíme sa odmontovať aj ďalšiu nohu. Paráda. Stôl je v kuchyni. Vrátili sme mu nohy, aby nekríval. Sme super, tešíme sa, pes sa oblizuje a radostne chodí pomedzi všetky nohy, ktoré sú v kuchyni.

Susedka číslo 2 konečne môže odniesť sľúbený nábytok. Renáta po jej odchode maskuje chýbajúci malý kúsok steny  v novej maľovke, ktorú spolu  s nábytkom odniesla šťastná suseda. Snaží sa to urobiť skôr, než na to príde Erika....

Utierame pot z čela, všetko sme stihli. Vlastne tú klímu  musí ešte Erika obtelefonovať. Aj vodovodná batéria nakoniec príde, ale až neskôr.

Ja stíham Draždiak, vychutnávam plávanie skoro v prázdnom jazere, hovorím ahoj  labutiam, ktoré tam na mňa ešte počkali  a zisťujem, aké mám šťastie. Uisťujem sa v tom, čo už vlastne dávno viem. Je  perfektné mať niekoho, s kým môžete hasiť požiar. A  potom ísť na zmrzlinu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.

TECH

Veterinári: Nekupujte mopslíkov a buldočkov, trpia stále viac

Rozsiahle kríženie zväčšuje zdravotné ťažkosti.


Už ste čítali?