reklama

Pletky s behom.

K mojím obľúbeným voľnočasovým aktivitám patrí aj beh, aj keď často premýšľam, či ma na samotnom behaní nebaví najviac fáza posledná, akou je dobehnutie do vytýčeného cieľa, s osviežujúcou sprchou a vyloženými nohami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Som typ bežca, ktorý nie je omotaný tými všelijakými hadičkami, ktoré merajú tep a kroky a zachytávajú najlepšie úseky behu a najrýchlejší čas. Ja počas behu sledujem, ako si listy na stromoch ševelia, koľko ich pribudlo, koľko zožltlo, opadalo...a vidím veľa tak často nevideného. Napr. jedného krásneho dňa som zažila doslova usmievavé prekvapenie. Cestičku v poli, ktorou rada behávam, lemuje na jednej strane slnečnicové pole. Rada pozorujem, ako si slnečnice vytáčajú svoje žlté hlávky smerom k slniečku a zrazu sa mi niečo nepozdáva. Slnečnice v prvom rade sa na mňa usmievajú. Keďže bolo ráno, myslela som si, že ešte podriemkávam, pretieram oči, zaostrujem. Prizerám sa bližšie tomuto úkazu a neverím vlastným očiam. Nejaký človek s obrovskou dávkou zmyslu pre srandu, niekoľkým slnečniciam vykúzlil na tvári široký úsmev tým, že „vyzobkal“ jadrá do tvaru úsmevu a pridal ešte aj usmiate očká s pozdvihnutým obočím. Môj deň sa týmito vysmiatymi slnečnicami krásne začal. Aj pre toto mám behy rada.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Každoročne od roku 2011 sa zúčastňujem behu Devín - Bratislava. A čo mi príde veľmi zaujímavé je to, že môj bežecký výkon sa v čase a časom vôbec nemení. Mne to vôbec nevadí. Dôležitý je pocit a atmosféra. Aj medaila (úsmev).

Aj tento rok som sa spomínaného behu zúčastnila. Sledujem bežcov, nastúpených pod hradom Devín, mnohým vykúka z vreciek energetické želé, iní naťahujú svaly, ohýbajú kĺby, ženy stoja v dlhokánskom vlnitom rade na toalety. Každý sa svojsky pripravuje na to, ako najlepšie vyštartovať po salve z dela. Z dela zaznel povel, farebný dav sa zavlnil, dáva sa do pohybu, vlnivý pohyb sa zrýchľuje. V tej vlnivej mase sa nachádzam aj ja. V štádiu, keď beh je vlastne ešte len rýchlejšia chôdza, cítim a už aj spomalene vidím, ako padám. Pomaly, ale s istotou presúvam ťažisko celého tela úplne na zem. Zospodu sledujem farebnú škálu bežeckej obuvi, sledujem chlpaté aj nechlpaté nohy...bežci za mnou pribrzďujú, niektorí nadávajú, nikto nerátal s behom cez prekážky....nechápajúc a ležiac na zemi sledujem množstvo tenisiek od výmyslu sveta, škálu rôznorodých ponožiek a nôh. Ktosi zhora, s pomarančovými teniskami a nechlpatými nohami sa ma bleskovo pýta, či nepotrebujem pomôcť. Kdeže!!! Nepotrebujem, dvíham sa...a nič....nič ma nebolí.... Ľudia z okolitých domov, ktorí ma videli pristáť, kričali, že nevadí, ideš...tak mi to nevadilo a išla som ...dvíham sa a trošku rozmrvená pokračujem v začatom behu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opatrne bežiac vidím, ako ľudkovia pri svojich domoch stále mávajú, aj obdivne pískajú, skandujú, detváky nastrkujú rúčky, jednoducho super atmosféra, zabúdam na pád, zasa vnímam okolie...nižšie ponúkajú pivo, to nechcem, bolo by mi ešte teplejšie....musím obehnúť pána vedľa mňa, pretože si pomáha zvukom ssssih, sssih, sssss....už ma to vyrušuje, dávam smerovku, predbieham a som v pohode. Potom už preskakujem na trati plastové poháre, dávam pozor na minerálkové mláky, rýchlym dúškom ovlažujem jazyk, ktorý sa medzitým úplne prilepil na podnebie a pridávam svoj plast k ostatným. Ľudia obiehajú mňa, ja sem – tam obehnem tiež niekoho...v dialke vidím most SNP, ale čím rýchlejšie sa snažím bežať smerom k nemu, mám pocit, že most sa vzdiaľuje....nakoniec predsa podvolí a ostáva za mnou...už vidím cieľ....vidím svojho manžela, ako sa pripravuje na to, aby ma zvečnil, mieri fotoaparátom priamo na mňa, ako dobieham do cieľa a ja vidím jeho vyrolované oči...čo sa deje? Dôvod je ten, že ja som dobehla do cieľa s roztrhanou bežeckou textíliou, z ktorej trčalo zvedavé, vyľakané a krvavé koleno. Vyľakané, ako aj môj manžel. Tak proste rýchlo a stručne vysvetľujem, čo sa vlastne udialo. Navrhol mi, aby som si nechala koleno ošetriť v tých záchranných vozoch, sanitkách, tak vkročím hneď do vedľa stojacej a personál sa ma ujíma. Koleno mi vydezinfikovali, zachránili a zalepili, doktor – záchranár zavtipkoval, urobil zápis, položil pár kontrolných otázok, a ja som si uvedomila, že až teraz som zacítila v kolene bolesť. Bolesť, keď som už dobehla a je po všetkom? Má to na svedomí adrenalín? Bolesť je znesiteľná, ja spokojná so svojim bežeckým výkonom a ošetreným kolenom, šťastne som si vykračovala po boku môjho manžela. Lenže tu príbeh nekončí....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň v robote sme pretriasali zážitky z behu s kolegami, tiež bežcami, a keďže ma jeden kolega videl v sanitke pri ošetrení, tak sa ma spýtal, čo sa stalo....ja som v krátkosti opísala moju príhodu....a považovala celú vec aj debatu za uzavretú. Po príchode ďalších kolegov som len letmo začula, ako sa správa o mojom páde plazivo šíri pomaličky, ale spoľahlivo ďalej. Každý zúčastnený chcel prispieť svojou troškou do mlyna a pridal svoju štipku pikantnosti, dramatickosti aj napätia. Kolega, ktorý sa práve vrátil z dovolenky si v kuchynke pri príprave ranného čaju overoval, či správne počul, že tohtoročný beh nemal v mojom prípade celkom hladký priebeh. Nerozumela som poznámke, tak som si požiadala vysvetlenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odpovedal mi, že počul, že som tak nešťastne spadla hneď pri štarte, že ma musela odviesť sanitka....

Spomenula som si na hru, ktorú sme sa hrali ako deti. Sedeli sme v kruhu a niekto vymyslel nejakú vetu, ktorú pošepkal ďalšiemu sediacemu a ten ďalšiemu a ďalšiemu....veta, ktorú povedal nahlas posledný hráč, bola úplne iná ako tá, ktorá vznikla na začiatku.

Deti aj dospelí sa hrajú rovnaké hry.

Svetlana Kuzmits

Svetlana Kuzmits

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  74x

Nejde byť vždy hrdinom... Zoznam autorových rubrík:  CestovateľskéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu