Obutá na boso

Autor: Svetlana Kuzmits | 19.8.2016 o 9:47 | Karma článku: 11,21 | Prečítané:  3905x

Už niekoľko päťročníc si obúvam každé ráno na nohy zo zvyku typ vychádzkovej obuvi, v závislosti od ročného obdobia. Jedno májové teplé ráno som sa do pripravenej obuvi nevyzdobila, ale nechala som ju ležať na rohožke pred dverami.

 

Pocit obutých topánok mi je známy, dokonca až taký dôverný, že ho už vlastne ani nevnímam. A netopánkové pocity sa mi zrazu zažiadalo vyskúšať na vlastných nohách.

Prvé kroky môjho odvážneho bosého vykročenia boli opatrné. Vnímala som nohy, zem, došľapy, vzduch, vánok, spev vtákov, kamienky, asfalt, trávu aj zvuk áut.

Úplne ma  uchvátili dve veci:  prechádzať cez vodnaté kalužky krátko po daždi, lebo boli príjemne teplé a krásne mokré a prechádzať prechodom pre chodcov, lebo na čiernom to šteklilo a na bielom to hladilo. Biela na prechode je hladká ako mramor. Na boso cítiš, ako sa tráva uhýba, ako sa ti dostávajú ďatelinové listy medzi prsty, dokonca niektoré stebielka trávy sú také neochvejné, že si ich prinesiem medzi prstami až domov. Často oklepávam z nôh mravce a iné mušie stvorenia, lebo tie sa vedia prechádzať po nohe až ku kolenu  a vôbec im nevadí, že sú niekedy dole hlavou.

Pracujem v kravatovej firme, ktorá holduje úspešným rokmi vytvoreným biznis pravidlám. Preferuje vyleštené topánky, neuznáva bosú nohu. Je preto pochopiteľné, že sa šéf s nevôľou díval na mňa, ako kazím image skvelej firmy. Keď sa mu vrátili múdre modré oči do očných jamôk,  prikazuje mi rozvitou vetou: „Prosím ťa, obuj si topánky, nie si na pláži!“

Ja  naozaj chcem, aby ma videl takú, akú ma chce vidieť, ale je práve presne na mieste, odkiaľ je dobrý výhľad a vidí aj to, čo vidieť nechcel. Nechcem urobiť praskliny v pevných múroch rokmi budovaného imidžu, tak sa ženiem do ofisu a strkám bosé nohy pod stôl.

Cestou na obed stretávam kolegyňu, povestnú svojim ostrým jazykom, ktorá si neodpustí poznámku:

„Nebojíš sa, že sa porežeš na niečom ostrom?“

Odpovedám: „Nie, nebojím“ (a v duchu dokončujem odpoveď, že ak bude mať svoj jazyk uložený za scvaknutými zubami, naozaj mi nič ostré nehrozí a nič ostré ma neohrozí).

O dva dni stretnutie s kamarátom, ktorý bleskove reaguje na chýbajúce topánky a nasleduje spŕška dobre mienených rád.

„Ty si naozaj bosá...ten asfalt, ropa, hnusná chémia, špina, psie hovienka, opľuté chodníky, ocikaná tráva....“ navrhuje letné sandáliky s maximálnou voľnosťou pre nohy. Dopíjame kávu a každý pokračuje v smere svojej vopred vytýčenej cesty. Moja cesta smeruje k ÚĽUV-u, kde idem kúpiť šupolienkové záložky na dohodnutú akciu.

V meste pri Tescu sa mi prihovorí starší pán v klobúku:

„Počkajte, počkajte, skláňam sa pred Vami, dobre robíte, aj psík škrabká labkami, aby si obrúsil pazúriky...“Je (vraj) psychotronik a počastoval ma pochvalou, že som silná žena a že v tomto svojom životnom úseku idem správnym smerom. No koho by toto nepotešilo...tak sa usmievam a ďakujem za milé slová. Pán ešte dodáva:

„Viete, kopa ľudí si myslí, že ste práve utiekli z psychiatrie, ale to vám prekážať nemôže, veď koľko z týchto  ľudí, čo si to  o vás myslia, v dvoch rokoch svojho veku vypadli z kočíka?“ Idem, stále sa usmievam, ale už nemám potrebu zase ďakovať.

Neuveriteľné, ale asi o 20 minút míňam približne 10 ročné dievčatko, s vrkôčikmi plné mašlí a sponiek, vykračujúc za zamyslenou mamou, ako sa pýta:

„Teta, prečo si bosá?“

Hneď prichádza ďalšia otázka: „Mama, môžem si vyzuť sandáliky?“

Zamyslená mama smerom k dievčatku odpovedá : „NIE“, smerom ku mne: „Myslíte, že robíte dobre?“ Veď dobre je to len po tráve..“

Nečaká už na odpoveď, chytá dievčatko za ruku, zrýchľuje krok, tak už neodpovedám. Nemám komu.

Pod kožou plná nepoznaných pocitov večer v duchu rozoberám zažité, videné a cítené, ostrou kefou šmirgľujem podrážky na nohách, dávam aj kávový píling, odmeňujem končatiny za skvelý výkon, zároveň pripravujem na nový výkon, presúvam sa do postele a zaspávam.

Je sobota, idem nakúpiť, vidím pieskovisko. Sadám na chvíľu na obrubník, bosými nohami najprv rozhŕňam piesok, aby som ho o chvíľu mohla zase pozhŕňať na tú istú kopu, píšem odkazy a potom ich rýchlo likvidujem. Vtáci vedľa mňa čvirikajú, nadúvajú hrdlá a perie, možno aj gúľajú očami, ale to nevidím, nekomentujú, nič nehovoria, iba spievajú. Nechce sa mi skončiť s tým, ako sa hrabem v piesku, v tých krásnych úlomkoch minerálnych zŕn. Cítim to ako terapeutickú aktivitu. Sledujem, ako sa piesok, vznáša, padá....vytváram pieskové duny a cítim pokoj.

Napredujem do obchodu. V rade pri pokladni sa mi prihovorí jedna pani:

„Hmm aj mňa to čaká......“, najprv nerozumiem, potom už rozumiem, keď vidím, ako očami fixuje moje haluxy (vybočené palce na oboch nohách) a dodáva, že má tiež veľké problémy, ale že už ide na operáciu..“

Keďže už mám zaplatené, nevysvetľujem, že moja nožná nahota nie je kvôli kĺbikom na palcoch a želám všetko dobré.

Večer dezinfikujem, nohy, ruky, myšlienky a teším sa na nové bosé ráno....

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?